#49

Keď ma niečo straší, zavriem oči. Tak to bolo posledné týždne aj s týmto mojim blogom. Vedela som, že som už dlhšie nič nepridala, tak som ho pre istotu ani neotvárala a každú myšlienku na nový článok som radšej hneď zamietla. Prečo? Lebo začínať písať po dlhšej odmlke je pre mňa ťažsie, ako začínať odznova. Na rad prichádza ďalšie prečo – som neprispievala? Spočiatku sa môžem vyhovoriť na to, že som zmenila miesto pôsobenia z môjho rodného mesta na Zlín, čo sú neuveriteľné až dve hodiny cesty autom. No aj tak bolo okolo toho trošku vybavovačiek a panických záchvatov. Časom som sa tu trochu udomácnila a mohla som niečo popísať. Nie, nemohla. Poslednou dobou mi totiž viacero blízkych ľudí len tak btw povedalo, že čítajú môj blog, čakajú na ďalší článok a bla bla. A keďže som plaché zvieratko, celkom ma to vydesilo, zahanbilo a mala som chuť to tu zrušiť. Ale na druhej strane som už veľké dievča, preto by som sa mala vedieť postaviť aj “takýmto situáciám”. Odložíme teda vreckovky, stačilo k sentimentálnemu úvodu.

Zlín.
Ako som už dávnejšie spomínala, sem som chcela ísť na výšku, nevydalo, tak som tu teraz a jeden semester sa môžem tváriť, že študujem reklamnú fotografiu. To, že som tu ako výmenný študent, znamená, že v podstate neprichádzam do kontaktu s normálnymi dennými študentami, ale poväčšinou len so zahraničnými, ktorí sú tu tiež na jeden semester. A treba povedať, že je to übersuper. Hoci som len v Čechách, mám možnosť tu spoznať ludí od hocikiaľ, baviť sa s nimi, počúvať ich názory na svet, ako to funguje u nich doma atď a naozaj ma to veľmi baví. Čo sa týka výučby, vyjadrujem len spokojnosť. Nechcem sa tváriť, že zažívam niečo nezvyčajné, práveže vôbec nie, len pre mňa je to niečo nové a úprimne sa z toho teším. Smutná je len jedna vec, že už som cca v polovici môjho pobytu a celé to čoskoro skončí (veta ako z Bravo Girl). A teraz si dáme trošku instantných fotiek.

  

Dnes sa tešme, N.